LEGIE - databáze knih Fantasy a Sci-Fi

Po celou dobu čtení tohoto posledního dlouhého příběhu jsem uvažoval nad tím, že dám 4 hvězdičky. Čekal jsem na něco, za co bych mohl přidat tu pátou a nic nenacházel. Říkal jsem si, takhle by série neměla končit. Sice dobré, ale ne úžasné. Poté jsem však došel na konec a ten mě srazil do kolen. Nevím proč, ale tohle jsem nečekal. Pozorný čtenář si tohoto konce možná už byl vědom, ale já jsem byl šokován. Lépe to vlastně ani King ukončit nemohl. Gratuluji! Skvěle odvedená práce.

Nejsem si úplně jistý, jestli tato kniha žánrově patří na tento server, protože obsahuje jen jediný prvek alternativní historie – Stalinovu vraždu nikterak nereálným způsobem. Všechno ostatní je o historii tak, jak se odvíjela, nebo jak se odvíjet mohla. Protože se jedná o 2. sv. válku, sledujeme především věrné popisy bojových akcí a politická jednání postav nám z historie známých. Ať už to na sci-fi portál patří nebo ne, kniha je to čtivá, zručně napsaná autorem, který se na ni dobře připravil kvalitní historickou průpravou. Rozhodně doporučuji.

Na túto antológiu som sa dlho tešil, nakoľko systém jej zostavenia nasvedčoval vysoko-koncentrovanej kvalite, ktorú by som v nej mal nájsť. A veruže som aj našiel. Spojítkom jednotlivých diel je totiž fakt, že ako už názov napovedá, každé bolo ocenené najprestížnejšou cenou v žánri SF – Hugom. Dalo by sa doslova povedať: čo meno, to legenda. Samozrejme si naivne nemyslím že každý Hugo odo mňa nutne dostane 100%, ale predsalen je to záruka nadštandardnej kvality. Jeden po druhom sa na mňa vyhrnuli svety plné fantázie, tak originálne a svojské, že napriek tomu, že sa jedná o krátke prozaické útvary v rozsahu od poviedky po novelu, som si musel medzi jednotlivými kusmi dávať prestávku aspoň jeden deň, aby som ich lepšie absorboval. K tomu si navyše čitateľ musí uvedomiť obdobie ich vzniku, čo ich vyzdvihuje ešte o trochu viac. Všetky okrem príspevku Larryho Nivena by som podľa mojich subjektívnych kritérií zaradil k „soft SF“ subžánru, tzn., že sú zamerané viac psychologicky a sociologicky ako technicky. K ich prednostiam patrí aj gradácia a akčnosť deja, ktorá čitateľa nepustí kým jednotlivé poviedky na jeden hlt nedočíta. Ak by som chcel ešte špeciálne vyzdvihnúť niečo v rámci tejto knihy (čo nie je ľahké), určite by som spomenul dve novely Jacka Vanceho, ktoré mi svojim podaním pripadali najšpecifickejšie a najatmosferic­kejšie. Ako posledné malé plus spomeniem originálne predslovy Isaaca Asimova k jednotlivým autorom v jeho typickom podaní. Summa sumárum, skvelé čítanie od prvej po poslednú stranu.

Kniha je opravdu velice čtivá a musím říct, že mě zaujala již od začátku. Děj má podle mě navíc mnohem větší spád než Šifra mistra Leonarda, takže se mi i víc líbila. Myslím, že je to způsobeno tím, že v této knize se různé symboly a vodítka točí pouze okolo iluminátů a hlavní hrdinové jsou v časovém presu. Pouze závěr mi již přišel takový nastavovaný.

Moje první setkání s literárním Conanem, a rozhodně ne zklamání. Povídky jsou krásně temné, Conan stále báječně zachmuřený a nemluvný, úžasně lhostejný k tomu co se ho právě bezprostředně netýká. Celkem se nedivím, že se stal klasikou. Čemu se trochu divím jsou kritiky jeho filmového ztvárnění slavným Arnoldem. Mně k nemu perfektně sedí a při čtení jsem jako Conana viděl právě Arnolda a vůbec mi to nevadilo.

Veľmi zaujímavé a nápadité dielko, aj keď dnes už trošku zastarané, čo je pozorovateľné skrz naivitu (aj keď niekto by to možno skôr nazval romantizmom a označil za výhodu) v autorovom ponímaní vecí a niektorých popisoch. Napriek tejto naivite zreteľnej v niektorých detailoch, sa celým príbehom prelína veľmi silné a nadčasové posolstvo o stave a vývoji ľudstva, ktoré je stále aktuálne aj v dnešných dňoch. Pokiaľ by sme chceli predchádzajúce tvrdenie rozšíriť, tak autor predkladá úvahy o definícii, vývoji a prejavoch inteligencie. Príbeh je plný nápadov a podobenstiev. Niektoré z nich ma veľmi zaujali, niektoré pobavili a nad niektorými som si s radosťou pošpekuloval. Dej je viac-menej pomalší, ale v závere poriadne vygraduje. Avšak ani tie pomalšie pasáže nie sú vďaka spomenutým inšpiratívnym úvahám a nápadom vôbec nudné. Vnútorný svet hlavného hrdinu nám doslova ožíva pred očami a svojou komplexnosťou je veľmi presvedčivý. Aj napriek niektorým depresívnym častiam nám pán Simak aj v tomto príbehu v dobrom slova zmysle vnucuje jeho povestný optimizmus ohľadom budúcnosti ľudskej civilizácie a faktu, že nie sme vo vesmíre sami.

Dramatický příběh z prostředí známého z cyklu Nadace. Děj se odehrává na naší Zemi, která stojí díky své zaostalosti, konzervatismu a zamořenosti radioaktivitou ve stínu ostatních částí Impéria a mimozemci jí otevřeně pohrdají. Jak je u Asimova zvykem, děj není nijak akční, spíš staví na řešení vztahů mezi kulturami a na napětí, jaké do nich může vnést objev jakékoliv nové technologie. Přesto má děj vyšší spád než pozdější díly Nadace a ve svém žebříčku tuto knihu stavím výš.

Výber poviedok je žánrovo aj námetmi veľmi pestrý. Niektoré majú zaujímavú detektívnu zápletku (Srdce, Den na Kallistó vydá za rok na Zemi), iné sa zaoberajú úvahami nad tajomným a nevysvetliteľným (Kalous a Dafné, Podivuhodný nález z Oldova lomu), ďaľšie kontaktmi s mimozemskými javmi a civilizáciami (Suetemorp, Škeble, Sondy), vyspelými biotechnológiami (O původu Hoskovcových psů, Pohádka, Potěšení pro Váz i celou Rodyna), či vplyvom človeka na životné prostredie (Na zdraví). Viacero z nich je úsmevne ladených so sviežim mierne ironickým nadhľadom. Čo sa týka nápadu, nachádza sa väčšina z nich na priemernej až nadpriemernej úrovni, pričom špeciálne ma zaujali „Škeble“, „Den na Kallistó vydá za rok na Zemi“ a „Na zdraví“. Rozsahovo aj kvalitatívne z celej zbierky výrazne vyčnieva posledná práca „Šest měsíců, in ulna“. Ide o dlhú poviedku so skvele ponurou atmosférou, ktorá síce neobsahuje nejaký prevratný nápad, ale svojím nábojom a štýlom rozprávania znesie aj naprísnejšie kritériá a je jednoznačne jednou z najlepších krátkych SF prác z ČS produkcie, ktoré som doteraz čítal. Zbierka celkovo vyznieva na naše pomery veľmi silne a pokiaľ by pán Veis žil v „štátoch“, tak by sa jeho knihy určite dočkali podstatne vyšších nákladov a popularity.

Táto kniha predstavuje v Enderovej sérii doplňujúci súbor poviedok odohrávajúcich sa v rôznych časových obdobiach pred začiatkom knihy Hovorca za mŕtvych. Pre čitateľa oboznámeného s Enderovou sériou sú veľmi zaujímavým doplnením „hluchých miest“ série. Ako hluché som ich síce predtým nevnímal (s výnimkou poslednej – Investičný poradca, ktorá sa mi vyslovene žiadala), ale keď už sú tu, sú vítaným doplnením pomerne zaujímavých okolností prvých stretnutí postáv a hrdinov dôležitých pre dej tejto ságy. Samozrejme s výnimkou výbornej poviedky Enderova hra, ktorá je originálnou predlohou celej ságy a zahŕňa viac než len nejaké prvé stretnutia, pričom popisuje udalosti obšírnejšie zachytené v románe Enderova hra. Avšak viem si predstaviť, že bez toho, aby bol čitateľ oboznámený s „Enderverzom“ sú prvé dve poviedky trochu ťažkopádne a tak trochu nezaujímavé. Ako fanúšik Enderovej série som ich však taktiež zhltol na jeden šup.

Vynikajúca kniha s vynikajúco vykresleným prostredím a dobovou atmosférou, má síce aj svoje horšie miesta ale záver všetko vynahrádza a za všetko hovorí moje hodnotenie.

Velmi dobrá kniha pro toho, kdo ještě moc nezná Semerádovu tvorbu, nebo pro toho, komu tento styl vyhovuje. U Semeráda je totiž problém se šablonovitostí postav – hlavní hrdina je vždy 100% kladný český pacifista, který se díky svým schopnostem stane vůdcem té „správné strany“ a je jen z čiré nouze nucen bojovat s hordami mimozemšťanů/fa­šistů/jiných zlých bytostí. Ale ke knize – velmi chytlavě zpracované téma alternativní historie a cestování časoprostorem. Hlavní hrdina se dostane do světa, kam utekli na konci 2. sv. války nacističtí pohlaváři a kde kují pikle jak ovládnout naši Zemi. Přitom ještě mají dost starostí s bojem s půvoními obyvateli planety, na které se usídlili. Jak je u Semeráda zvykem – lumpům je třeba dát na frak. Kniha je dobře napsaná, při čtení se člověk nenudí. Mně osobně dost sedělo „fašounské“ téma, se kterým se člověk jinak setkává spíš s serióznějších žánrech.

profesionálně napsaná alternativní historie, styl spíše dokumentaristický, ale s velkým vypravěčským nábojem. autor s hlubokou erudicí provádí čtenáře tím, co bylo a tím, co být mohlo. přechod je naprosto plynulý a závěr uvěřitelný. všem zájemcům nejen o historii Č(S)R, ale i o kvalitní alternativní historii.

Dost dobrá scifi. Má spád, nápad, zajímavé postavy. Na Zemi vpadli mimozemšťané v podobě slimáků, kteří jsou schopni kontrolovat člověka tím, že se k němu přisají. Zlikvidovat je chce oficiálně neexistující americká vládní agentura, takoví američtí Jamesové Bondové. Scéna, kdy se američtí kongresmani musí během zasedání svléknout do naha, aby prokázali, že nejsou ovládáni mimozemšťany je perfektní. Rozhodně jedna z lepší Heinleinových knih, doporučuji.

Tahle kniha mně příliš neoslovila. Je velmi clarkovská, ale na můj vkus dost zdlouhavá, zkrácení na polovinu by jí neublížilo. Má pár dobrých momentů (hovory s Vládcem, řešení pozemských konfloktů, apod.), ale i dost hluchých míst a pro mně dost málo uvěřitelný, na můj vkus trochu moc spiritistický, závěr. Doporučuji jen clarkofilům.

Takže napokon tu máme uzavretie Enderovho cyklu. Napriek tomu, že sa už nedá hovoriť o nejakom výraznom posune od predchádzajúceho dielu, Xenocídy, ktorý ma dostával do tranzu pri predchádzajúcich knihách tejto série, je to uzavretie nanajvýš dôstojné. Deti ducha je vlastne vhodné považovať za predĺžené pokračovanie Xenocídy s postupným uzatváraním jednotlivých dejových línií cyklu. Napriek tomu jedna veľmi zaujímavá línia zostala otvorená, a z toho titulu celkom nevylučujem odložené pokračovanie niekedy v budúcnosti. Možno by boli Deti ducha o dosť lepším a výraznejším pokračovaním v porovnaní s ostatnými knihami série, keby sa aj tejto línii dostalo náležitej pozornosti a rozvinutia – považujem to za najväčšie, ale zrejme aj jediné výraznejšie mínus tejto knihy. Na druhej strane je možné aj to, že jej nedokončením autor podáva určité posolstvo – ja sa však prikláňam skôr k tomu mínusu. Psychológia hrdinov naďalej zostáva jednou zo silných stránok a zachovala si svoje brilantné podanie a vzťahy medzi nimi sa stále vyvíjajú a doslova iskria, pričom do deja vstupuje niekoľko nových, veľmi zaujímavých postáv. Výsledný dojem je teda taký, že pre čitateľa Enderovej série je to veľmi príjemné (a samozrejme nutné :)) čítanie s výborným spádom a s viacerými dodatočnými zaujímavými nápadmi. Tie zásadné a smerodatné sa však určite realizovali už v predchádzajúcich dieloch.

Orwellova bajka patří k nestárnoucím klasikám. Útlá knížka, kterou přečtete na posezení a to především proto, že se od ní nemůžete odtrhnout. Ti, kteří se alespoň elementárně zajímají o historii v ní najdou báječně čtivě zpracované období let 1917–1930 Sovětského svazu. Ti, kterým je to fuk, tam najdou popis toho, jak jsou lidé snadno manipulovatelní a jak silná je v některých touha po moci.

kniha je to úchylná, ale velmi zajímavá. a použitá forma recenzí fiktivních knih dostane každého milovníka písmenek.

Naprostá povinnost pro všechny SF fans. Vize chmurné budoucnosti, při jejímž popisu se ale čtenář neubrání srovnávání s dneškem, ačkoliv se jedná o 50 let staré dílo. Lidé zdegenerovali, tupě přijímají vše, co se jim prezentuje zvenčí prostřednictvím „telestěn“, nejčastěji to však jsou bezduché seriály, takže ani nemají nad čím přemýšlet. Hlavní hrdina přemýšlet začne – nad smyslem své práce (pálením knih), nad smyslem svého života, nad věcmi kolem sebe. A jakmile si to nenechá pro sebe a začne ostatním klást znepokojivé otázky, stává se štvancem a člověkem mimo zákon. Zvláště děsivá je část, kdy ostatní mohou sledovat lov na něj ve formě TV show. Skvělá anti-utopická věc, kterou je hřích nepřečíst a nezamyslet se nad ní.

Přiznám se, že mně ta kniha nic neřekla. Zmatený, nic neříkající děj, fantasy svět prokládaný prvky reality – takový mišmaš bez pořádného děje. Mně na tom hlavně vadí způsob podání a forma psaní, které jsou pro mě tězko stravitelné.

Tato kniha vážně není pro každého. Pochmurná, nasáklá staromilectvím, touhou po návratu opravdu starých časů gotiky a bohabojnosti. Nositelem této nálady je vypravěč, společenský outsider, neschopný začlenit se do současné společnosti. Nečekejte klasickou sci-fi či horor, byli by jste zklamáni. Knihu k přítomnosti na tomto serveru nejspíš opravňuje tajemná, mysteriózní nálada a sci-fi prvek na jejím konci, detaily neprozradím. Doporučuji těm, které láká podtitul „gotický román“, protože ten docela sedí.

dobry jako vždy

Tento díl se téměř vyrovnává třetímu dílu. U mě to o něco prohrává především díky objemnosti knihy, protože z počátku se mi zdálo, že se děj až příliš zbytečně vlekl, aniž by se cokoliv zajímavého dělo. Ale ten konec to plně vynahrazuje! Všechny střípky do sebe postupně zapadnou a rozuzlení je vskutku famózní, obsahuje v sobě nejen celý předchozí děj této knihy, ale i částečně zasahuje do třetího dílu. Dokonce použitá kouzla, tvorové a postavy, se kterými se setkáváme, musíme často hledat v předchozích dílech, což čtení dává zcela jinou dimenzi. Nyní mě nenapadá žádná série, kde by byl děj podobným způsobem provázán.

Tímto dílem se u mě prolomila dřívější nedůvěra k Harrymu Potterovi jako sérii. Už to není naivní kniha pro děti s jednoduchým dějem, ale děj s pořádně zamotaným rozuzlením, kde je vše předchozí téměř postaveno na hlavu :)

Opravdu povedená fantasy i když Drenajská sága je o trochu lepší. Středem podmanivého a do děje vtahujícího vyprávění je mladík Connavar, kelt z osady Tři Potoky. S postupem času se stává u svých krajanů legendou, neporazitelným a slavným bojovníkem. On to tak ale vůbec nevidí, ví že udělal spoustu špatných a krutých věcí, a není žádným hrdinou. Přesto se snaží zachránit svůj lid před hrozbou, kterou si zatím jen málo kdo uvědomuje. Je jen otázkou času, kdy neporazitelné vojsko z Kamene přepluje moře a začne dobývat keltská území. Před Connavarem stojí obrovský úkol, musí přijít na nový způsob boje jakým porazit disciplinované opancéřované falangy, a k němu sjednotit vzájemně znepřátelené klany. Škoda ,že toto již v tomto prvním dílu ságy není.

Dominantnou stránkou tejto knihy je určite nápaditosť. Autor sa nezameriava na zložitý príbeh a filozofovanie, čo zrejme vyplýva aj z toho, že pôvodne bolo toto dielko vydané ako cyklus krátkych poviedok na pokračovanie. Najviac ma uchvátili autorove neuveriteľné nápady vytvárajúce prostredie tak vzdialené nášmu (napriek tomu, že dej sa týka „našej“ Zeme). Miestami bizarné predstavy sa nezdajú byť ničím obmedzené (snáď len gravitáciou a inými základnými fyzikálnymi zákonmi) a občas som sa pri sledovaní tejto explózie nápadov pristihol pri myšlienke typu „uff…to nemyslí vážne“. Napriek tomu, keď som sa príbehom dostatočne prehrýzol, môj počiatočný myšlienkový chaos vyplývajúci z toho, že autor postaví čitateľa rovno doprostred tohto zvláštneho sveta bez akéhokoľvek intra, opadol. Potom som sa dokázal s tým vzdialeným svetom zžiť – veď ktovie, kam môže evolúcia dospieť po miliardách rokov, navyše po prekonaní mimoriadnych klimatických zmien, a ako môže vtedy vyzerať kolobeh života, spoločnosť ľudí, ich zmýšľanie a vzťahy s okolitým prostredím.

Tento príbeh by som s trochou nadsázky mohol nazvať „road movie“ post-apokalyptického sveta. Nevyniká príliš originalitou ani zložitosťou deja. Jeho hlavným protagonistom je Hell Tanner, obľúbený typ hrdinu – odpadlík zachraňujúci svet. Napriek tomu je to pomerne zaujímavé a spádovité čítanie vďaka niekoľkým zaujímavým nápadom – teda skôr predstavám kataklyzmatických zmien zemskej klímy po jadrovej vojne a akčnému poňatiu výstavby deja. Tento námet sa v SF literatúre 50-tych až 70-tych rokov vyskytuje v rôznych obmenách veľmi často, nakoľko čerpá zo strachu z vtedy pomerne reálnej možnosti rozpútania svetového knfliktu za použitia jadrových zbraní. Ako všetky dielka s touto tematikou je aj toto samozrejme zdvihnutím varovného prstu pred uskutočnením niečo takého hrozného ako je jadrová vojna. Ináč len priemer (slabý preklad?).

V tomto zaujímavom príbehu nezostal pán Simak nič dlžný svojej povesti autora s jemným až pastorálnym štýlom, operujúceho v tzv. „soft science fiction“ subžánri. Je veľmi dôkladný v dôveryhodnom navodení atmosféry a v popisoch myslenia a konania jedincov a ľudskej spoločnosti, zobrazeného v neobyčajných, extrapolovaných situáciách. Napriek tomu, že línia príbehu nie je dlhá ani zložitá, podanie deja nie je vôbec priamočiare a čitateľ sa stále stretáva s prekvapujúcimi situáciami. Simak má dar veľmi výstižne a pôsobivo vystihnúť povahu komplexných vecí ako je ľudský charakter, atmosféra či nálada na veľmi krátkom priestore a výdatne s ním narába. Posledná pätina knihy bola síce dosť uponáhľaná a trochu sa mi žiadalo aby bola viac rozpracovaná, ale na druhej strane je príbeh veľmi kompaktný a žiadnu líniu by som neoznačil za „odfláknutú“. Navyše po celý čas som pociťoval ťažko definovateľný pozitívny pocit veľmi príjemného čítania podmienený už spomenutým poetickým a v konečnom dôsledku aj „beznádejne optimistickým“ vyznením autorovho štýlu.

Krátka zbierka menej známych poviedok velikána science fiction. Väčšina z nich je z ranného obdobia jeho tvorby, jedna naopak z neskorého obdobia. Napriek tomu, že ich neradím medzi jeho najlepšie diela, všetkým z nich je spoločný jeho nenapodobiteľný štýl, ktorý charakterizuje presvedčivosť podania a predovšetkým nedefinovateľný pocit niečoho znepokojujúceho, temného a pojem „unhappy end“ naberá konkrétne, a zároveň treba povedať, veľmi pútavé črty. Kniha ako celok sa mi hodnotí dosť ťažko, nakoľko dve-tri poviedky („To je Wub, kapitáne!“, „Ledová pouť“ a aj „Kolonie“) vyzdvihujem nad ostatné, nuž a zvyšné zaraďujem len vďaka mne veľmi príťažlivému autorovmu štýlu k miernemu nadpriemeru.

Písečníci bola prvá kniha ktorú som od tohto uznávaného autora SF čítal a v prípade prvých dvoch noviel som narazil hneď na jeho najodmeňovanejšie a zrejme aj najuznávanejšie kúsky. Skutočne musím oceniť, že ani po desaťročiach ktoré uplynuli od ich napísania nestratili nič zo svojho čara a pripadali mi rovnako aktuálne. Pán Martin má veľmi vyzretý a „sýty“ štýl, ktorý je naozaj radosť čítať. Popri krásne fantastických nosných príbehoch dokáže, aj na malom priestore kratšej prózy, presvedčivo navodiť atmosféru veľmi komplexného sveta, ktorý akoby bol čitateľovi už odniekiaľ známy. Pritom sa majstrovsky dokáže pohrať s mnohými rôznymi žánrami. V novele „Písečníci“ ide o napínavý príbeh s prvkami hororu, novela „Píseň pro Lyu“ je veľmi humánnym, očarujúcim a trochu melancholickým príbehom a zapôsobila na mňa z celej knihy určite najviac. Aj keď poviedku „Skleněná květina“ by som označil za najslabšiu z týchto troch, autor sa v nej asi najviac pohral s atmosférou okolitého prostredia a je veľmi „halucinogénne“ sugestívna. Vcelku je to teda veľmi kvalitné čítanie a verím, že do budúcna nezostanem len pri tejto knihe od tohto autora.

Na pozadí riešenia politickej krízy, ktoré v doterajších dejinách nemá obdoby – skrz prípravu expanzie do kozmu formou úpravy človeka na život v nehostinnom prostredí Marsu – sa odvíja veľmi citlivo poňatá úvaha na tému ľudskosť. Hlavný hrdina sa vďaka rozsiahlym chirurgickým zásahom postupne mení na kybernetický organizmus schopný života v nehostinných podmienkach a autor nás veľmi nevtieravo núti zamyslieť sa, čo robí človeka človekom a zároveň predostiera paralelu chovania ľudí k odllišným jedincom v ľudskej spoločnosti. Popritom čitateľ nemôže nepostrehnúť autorovo majstrovstvo v „hard SF“ zložke nakoľko technické extrapolácie sú precízne, preto veľmi dôveryhodné a autor im venuje pomerne rozsiahly priestor. Nepôsobí to však ubíjajúco nakoľko prechody nedzi jednotlivými zložkami deja sú veľmi plynulé a dokonca potrebné v zmysle vyššie spomenutých úvah o podstate ľudskosti. Zároveň treba dodať, že tento román je jedným z dôležitých SF diel, v dobe svojho zverejnenia prekvapil originalitou a inšpiroval mnohých iných autorov. V každom prípade aj v súčasnosti prekvapí zaujímavý záver.

K tomuto kúsku som od začiatku pristupoval bez prehnaných očakávaní ako k oddychovému čítaniu dobrodružnej povahy a urobil som dobre, lebo takou kniha „Řeky času“ skutočne aj je (zrejme aj podľa zámeru autora). Jednotlivé kapitoly sú vlastne poviedkami, ktoré vychádzali ako seriál na pokračovanie v časopise. Z toho vyplýva aj ich mierna schematičnosť a repetitívnosť niektorých prvkov. Čitateľ by márne hľadal nejaké rafinované filozofovanie, divoké technické extrapolácie alebo nebodaj sociologické sondy do zmenenej spoločnosti. Navyše zrejme posledná vec ktorá by bola umožnená v prípade možnosti cestovania časom by bolo strieľanie dinosaurov (akokoľvek odôvodnené, by bolo určite podľa mnohých ľudí maximálne neetickým – aj keď na etickom princípe autor zjavne rozlišuje medzi „dobrou“ a „zlou“ poľovačkou).

Zopár faktov ktoré preklopili hodnotenie do pásma „odporúčam“ však treba vyzdvihnúť: 1) popisy vystupujúcich postáv a ich vzťahov sršia plastičnosťou, humorom a uveriteľnosťou, 2) je to veľmi dobrá exkurzia do pravekého sveta plná zaujímavých popisov vtedajšej prírody a dávno vyhynutých zvierat, 3) autor predsa len vytvoril určitú „kvázifilozofiu“ okolo jeho cestovania v čase, napr. aby sa vyhol časovému paradoxu, 4) rozprávačsky je to pokročilé dielko a jednotlivé príbehy majú veľmi dobrý spád.

Jednoducho taká nenáročná oddychovka.

Novela bola napísaná v rannom – veľmi plodnom období autorovej tvorby. Patrí k skupine jeho diel, pre ktoré je typický vecný populárno-vedecký štýl písania s minimálmou až žiadnou „fantasy“ vložkou. Tomu zodpovedá trochu slabšia aj keď na druhej strane jasná dejová línia s rýchlym spádom. Silnou stránkou diela je množstvo presvedčivých a technicky takmer dokonalých opisov podmienok vládnúcich na svetoch mimo Zeme, ako aj rôznych vynálezov a pokročilej techniky ktorá je ľudstvu k dispozícii cca 200 rokov po vybudovaní prvej kolónie na mesiaci. Takmer celý, nie veľmi zložitý dej špionážno-detektívneho charakteru sa odohráva na Mesiaci – najmä v astronomickom observatóriu vybudovanom na jeho povrchu, čo dáva autorovi možnosť výrazne sa pohrať s vyššie spomenutými technickými prvkami a treba poznamenať, že sa tejto možnosti zhostil vynikajúco. Je veľmi ťažké, až nemožné nájsť v jeho vedecko-technických konštrukciách slabé miesto, resp. logickú nezrovnalosť. Tieto faktory radia toto dielo medzi slušnú vzorku „klasickej hard-core SF“ svojho obdobia a pre mnohých, hlavne laických čitateľov bude táto kniha zrejme predstaviteľom „typickej a čistej“ SF. V čase zverejnenia tohto diela bol autor už uznávaným vedeckým vizionárom a na konte mal aj niekoľko výnimočných technických ideí aplikovaných v reálnom svete (napr. komunikačné satelity na geostacionárnej dráhe).

Táto populárna kniha z roku 1986 je rozšírením (treťou verziou) dlhej poviedky z roku 1957. Tak sa hneď naskýta otázka, či bol návrat k literárnej predlohe spred takmer tridsiatich rokov na mieste, alebo ináč povedané úspešný. Román je veľmi čítavý, so spádom, taký na niekoľko nádychov. Nachádza sa v ňom množstvo zaujímavých odkazov na rôzne udalosti v ľudských dejinách a majstrove podanie je štylisticky veľmi vyspelé. Dej má však slabšie miesta, je takmer bezkonfliktný a viacero zaujímavých motívov by sa žiadalo hlbšie rozpracovať. Postavy sú až na malé výnimky pomerne plytké a román ako taký je dosť zastaralý a prináša veľmi málo nového. Poetický moment zániku Zeme a ďalekej cesty bez návratu je veľmi silný, no viac-menej ponechaný na čitateľovu predstavivosť. Aby sme sa teda vrátili k otázke spomenutej na začiatku, vymenované silné stránky sú pravdepodobne prítomné aj v pôvodnej novelete (nanešťastie som však nemal tú česť – no je evidentné, že výhody rozšírenia literárneho útvaru boli nedostatočne využité) a na knihe cítiť dobu vzniku jej predlohy – 50-te roky, a zjavne bola slabo inovovaná. Silné stránky sú teda čiastočne negované viacerými nedostatkami. Úplne na záver ešte predsalen uvediem jedno subjektívne plus: vďaka nezameniteľnému Clarkovmu „hard SF“ štýlu sprevádzali moje čítanie knihy „Kubrickovské“ vizuálne predstavy na štýl Vesmírnej odysey (omnoho významnejšieho majstrovho diela), čo mi dosť vylepšovalo zážitok.

Ak som v minulej recenzii vyjadril obavu či prinesie tretí diel Enderovej série také výrazné a pozitívne prekvapenie ako ten druhý, urobil som dobre lebo som sa podvedome pripravil na negatívny vnem, ktorý však napokon našťastie neprišiel – aby som to však uviedol na pravú mieru – nie v takom rozsahu, ako som ho čakal. Xenocida je výborná kniha ktorá však trochu zaostáva za jej predchodcami – za Hovorcom za mŕtvych určite a takisto aj za Enderovou hrou. Opäť je štýlovo odlišná, čo je dobre. Autor sa totiž v mnohých pasážach značne presunul do filozofickej roviny, čo pridalo knihe na hĺbke no možno jej to trochu ubralo na čítavosti, keďže čitateľ trávi viac času otázkami typu „ako to autor asi myslel?“. Prínosom však je, že ak nájde na ne odpoveď tak má zodpovedaných aj veľa otázok z predchádzajúcich dielov. Posun k filozofovaniu však vyznieva kontextuálne a sedí so smerovaním série, takže nijak špeciálne nevadí a séria ako celok stále vyznieva veľmi silne. Dej je obohatený novými prvkami, ktoré robia Xenocidu osobitou, no „pozitívny šok“ z druhého dielu to už nebol. Keď tak nad tým rozmýšľam, možno by som Xenocidu jednoducho trošku skrátil.

Keď som v recenzii na výbornú Enderovu hru napísal, že sa teším na jej pokračovanie netušil som, aké prekvapenie mi Hovorca za mŕtvych prinesie. Teraz môžem povedať, že očakávanie niečoho výnimočného bolo úplne namieste a dospel som prečítaniu jedného z – podľa mňa – úplne najlepších sci-fi románov (za najlepší ho snáď neoznačím len preto lebo neverím v zmysel absolutizovania). Na Enderovu hru síce tesne nadväzuje, pritom je však štýl tohto pokračovania výrazne odlišný. K fantastickej predstavivosti, psychoanalýze a vierohodnosti Enderovej hry sa pridal ešte farbistejší a hlbší dej a výnimočnejšie nápady. Jednotlivé kapitoly som čítal nie na jeden nádych, ale bez dychu. Popri vykresľovaní zložitých, nie len výlučne medziľudských vzťahov jednotlivých postáv do ktorých je čitateľ zatiahnutý až „po uši“, sa odvíja svet neskutočnej a popritom úchvatne logickej fantázie. Niektoré odseky som si musel zopakovať, nakoľko som ich vplyvom dojatia a rozrušenia až tak dobre nevidel a podvedome som si ich chcel zapamätať. Záverom musím skonštatovať, že tretieho pokračovania sa tak trochu obávam – je možné sa znova o toľko zlepšiť?

Enderova hra je brilantne napísaná od začiatku do konca – nenájde sa tam snáď jediná dlhšia pasáž ktorá by neoplývala výborným nápadom a ktorá by nás nevtiahla ďalej do deja. Napriek tomu, že autor vytvoril veľmi presvedčivý obraz veľmi vzdialenej budúcnosti, je tento obraz len kulisou k príbehu malého génia – Endera Wiggina – príbehu o dieťati, ktorý však nie je pre deti. Psychologická zložka románu je ako som už naznačil dominantná – chcete vedieť ako nájsť a získať rozhodného vodcu pre nič menšie ako je záchrana ľudstva pred tajomným, nevyspytateľným a navyše omnoho silnejším nepriateľom z hlbín neznámeho vesmíru? V Enderovej hre nájdete uveriteľný recept a vopred upozorňujem že cesta nevedie romantickým detstvom, popri vždy prítomných milujúcich rodičoch ani cez vyváženú stravu. Ak v príbehu čitateľ náhodou naďabí na osoby a vzťahy, s ktorými sa osobne alebo sprostredkovane stretol v reálnom svete, podobnosť nie je čisto náhodná, nakoľko autor cez SF metaforu silným spôsobom nastavuje zrkadlo skutočnej spoločnosti – je to kniha o nás samých. V jednom momente dokáže z hlbín ľudskej duše vytiahnuť niečo o čom nechceme počuť, aby nás vzápätí uistil, že práve človek je tou najúžasnejšou silou vo vesmíre. Teším sa na pokračovanie.

Další pokračování dobrodružství čaroděje Skeeveho, jeho učitele magie Aahze, a dalších jejich přátel, známých z předchozích knih. Skeeve, nyní žijící na královském dvoře Possiltském jakožto dvorní čaroděj, již má docela slušnou pověst i v dimenzích široko daleko. V tomto díle také nemá o problémy k řešení nouzi. Naštěstí má k ruce spoustu schopných přátel, hlavně Aahze schopného vytěžit z jakékoliv situace maximum možného zisku. Celkově poněkud slabší než předchozí díly, je na čase tuto sérii opustit :).

Tak se mi do rukou konečně dostala tahle japonská modla. Přistupoval jsem k ní značně skepticky. Filmy jsem viděl, tak co nového mi může kniha přinést? Věřte mi, že hodně. Nejprve bych chtěl podotknout, že film byl natočen podle knihy a ne naopak. Příběh se místy dost vzdáli od filmového scénáře, takže se dozvíte i plno nových informací. Pátrání po mrtvé dívce je plné úzkosti a čekání na smrt je nesnesitelné. Závěr je taky vymyšlen bravurně, takže by se dalo konstatovat, že kniha je dokonalá. Ale menší výtky bych měl. Je psaná poměrně jednoduchým jazykem, je krátká a těžko se zvyká na japonská jména. Tak proto čtyři hvězdičky.

Třetí díl trilogie Zápas s nebem jede ve stejně naivně-fantastickém duchu jako díly předchozí. Naši cestovatelé vesmírem jsou na Venuši zajati „Žlutým ďáblem“, lodí technicky vysoce vyspělé civilizacr, která je vysadí na kometu. Z té se jim podaří uprchnout, potkají humanoidní bytost, díky níž naváží kontakt s mnoha dalšími vesmírnými civilizacemi, přispějí ke zničení Žlutého ďábla, a přes Merkur se vrátí zpět na Zemi k „dědečkovi“ Nemovi. Vyprávění se nese v duchu předchozích dílů, čili krajně neuvěřitelná kouzla s elektřinou, sluneční soustava hemžící se inteligentním životem a neuvěřitelná dobrodružství. Kdyby tu knihu napsal někdo dnes byl by to brak na n-tou, takhle to je zajímavý kousek české sci-fi historie.